Médiá a rodičia by mali prevziať zodpovednosť za deti

Autor: Ingrid Blanáriková | 24.3.2012 o 23:40 | (upravené 5.5.2012 o 15:10) Karma článku: 8,97 | Prečítané:  1083x

"Čo si robila včera?" pýtam sa osemročného dievčatka. "Najprv som pozerala telku, potom som išla na počítač, a potom so zase pozerala. A bolo to veľmi smiešne. Chceš to počuť? Ale je to trochu neslušné."

Detstvo je čas, kedy sa najviac formuje psychika detí. Snažia sa napodobňovať všetko, čo vidia, najčastejšie imitujú dospelých, ktorí sú pre ne vzorom. Súčasná realita je taká, že dospelí už nemajú na deti veľa času a deti namiesto toho, aby sa išli von hrať so svojimi rovesníkmi sa uchyľujú k veciam, ktoré majú pre nich zaujímavejší program. Deti teda začnú napodobňovať to, čo vidia v televízii.

To, čo bolo ešte pred pár rokmi neprístupné a vysielané výlučne v neskorých nočných hodinách, dnes môžeme vidieť o tretej hodine popoludní, v čase, keď sa deti vracajú zo školy a unavené si "chcú oddýchnuť" pri televízii. Prirodzene si nevyberú nejaké náučné programy, ako si niektorí naivní rodičia myslia. Deti majú tendenciu skúmať a objavovať a preto ich priťahuje práve to, čomu sa rodičia starostlivo vyhýbajú. O mnohých veciach, o ktorých by sa mali dozvedieť od nich, sa dozvedajú z médií, ktoré im ponúkajú veľmi skreslený obraz. A tak sa stane, že trinásťročná pubertiačka, vlastne ešte dieťa, oznámi rodičom, že je tehotná. Rodičia sa na to pozerajú ako na absolútne nonkonformné až deviantné správanie. Pre ňu je ich reakcia nepochopiteľná. „Veď som videla ako to robia v telke a bolo to úplne v poriadku. Nemohla som vedieť, čo sa môže stať.“

Aká je reakcia detí, najmä chlapcov, keď sa ich spýtam, či nemajú návrh, akú hru by sme si mohli zahrať? „My ich akože budeme naháňať, potom ich zastrelíme, ale oni potom ožijú a budú chcieť zatreliť nás.“ Nemusíme ani uvažovať nad tým, že takéto niečo nemajú z vlastnej hlavy, ale je to výsledok niekoľkohodinového sedenia za počítačovými hrami. Rodičia, ktorí o tom občas ani netušia, nedokážu rázne povedať svojim deťom nie, pretože ich ratolesti by im urobili hysterickú scénu, a to im naozaj nestojí za to. Preto stále častejšie a častejšie počúvame o tom, ako dieťa zaútočilo na svojho spolužiaka, alebo ako deti zbili svoju učiteľku.

Rodičia zavalení prácou a vlastnými problémami stále dúfajú o nevinnosti svojich potomkov. Vidia len to, čo majú doma. Mnohí z nich by boli veľmi prekvapení, keby počuli, ako rozprávajú ich deti v škole, aký majú slovník, a čo je obsahom ich rozhovorov s rovesníkmi. Všetko, čo deti potrebujú, je viac, ako trocha záujmu typu: „Čo bolo v škole? Aká bola známka?“ Deti chcú, aby sa im rodičia venovali úplne. Potrebujú sa rozprávať o svojich radostiach a starostiach, chcú, aby rodičia vypli tú hlúpu televíziu a nachvíľu sa s nimi zahrali. Tým, že rodič príde z práce domov, jeho práca ešte nekončí. Končí sa až vtedy, keď jeho dieťa večer zaspí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?